Nástup do škôlky je pre dieťa veľmi dôležitý a významný. Je to veľký krok pre neho aj pre jeho rodičov. Pre dieťa preto, že oficiálne vstupuje do širšieho sociálneho spoločenstva, pre rodičov preto, že nechávajú svoje dieťa osamote v starostlivosti cudzích dospelých.
Dieťa a rodičia sú k sebe tesne pripútaní, vstupom do škôlky nastal čas, kedy sa už musia na určitú dobu odpútať. Významný francúzsky detský psychiater Marcel Rufo píše, že život je o neustálom pripútavaní a odpútavaní. Škôlka je akýmsi trenažérom tých schopností, ktoré bude musieť dieťa veľakrát uplatniť aj vo svojej dospelosti. Ako hovorí ďalej: „Odlúčenie je potrebné preto, aby sme vlastnili svoje JA. To nám umožňuje vytvárať nové väzby, nové vzťahy a žiť svoj život“.
Pre obe strany je to extrémne náročná situácia. Nástup do škôlky je však u dieťaťa spojený s vekom, kedy je danú situáciu schopné zvládnuť. Musia mu v tom pomôcť dospelí. Vďaka úzkej spolupráci s učiteľmi a odborníkmi v škôlke a dôkladnej príprave rodičov na tento krok, prechod dieťaťa do škôlky nemusí byť vôbec stresujúci.
Rodičia sú často zneistení a preto je nutné si uvedomiť, že prechod do škôlky musia v prvom rade po emocionálnej stránke zvládnuť oni. Ak sa to podarí im, s veľkou pravdepodobnosťou to zvládne aj ich dieťa.
Prvá rada…
Rodič sa musí v prvom rade pre vstup do škôlky pevne rozhodnúť. Zvážiť všetky pre a proti, emocionálnu zrelosť svojho dieťaťa a rodinnú situáciu. Rozhodnutie o umiestnení dieťaťa do škôlky by malo byť dostatočne pevné. Ak to tak nie je, dieťa veľmi rýchlo vycíti slabosť svojho rodiča a hladký prechod do škôlky sa nepodarí.
Deti majú tendenciu báť sa nových vecí, keby to tak nebolo, nebolo by to v poriadku. Z toho dôvodu rodič nemôže od dieťaťa očakávať, že nástup do škôlky prebehne hneď úplne hladko, bez plaču a možných scén v šatni, či pri dverách triedy. Naopak, rodič musí rátať s emocionálne náročnými situáciami v prvé dni, možno aj týždne. Je jasné, že situácia je ťažká pre obe strany.
Druhá rada…
Rodičia by sa mali pripraviť na to, že im bude ťažko a je to v poriadku. Dôležité je nezneistiť dieťa. Rodičia sú tí, ktorí to musia ustáť. Nedať na sebe znať citové rozpoloženie.
Tu sa vždy odporúča rodičom, obmedziť pohyb v škôlke na minimum, aby nebol čas na vyjednávanie. Väčšinou ranná kritická situácia rýchlo pominie a dieťa pri hre zabudne na „svoje trápenie“.
Tretia rada…
Rodič by mal k inštitúcii a personálu, ktorému zveruje svoje dieťa získať dôveru. Získanie dôvery k inštitúciu výrazne napomáha celému adaptačnému procesu, preto je dôležité sa s rodičmi vopred stretnúť, umožniť im spoznať prostredie škôlky, personál, odpovedať na ich otázky, eliminovať ich obavy a uistiť ich o pozitívnom vývoji udalostí.
Štvrtá rada…
Rodič by mal dieťa zvykať na čas bez neho. Pred nástupom do škôlky by malo mať dieťa skúsenosť pobytu s inou dospelou osobou, napr. pestúnkou alebo starou mamou.
Piata rada…
Rodič by mal dieťa zvykať na detský kolektív návštevou ihrísk alebo detských kamarátov. Deti, ktoré majú túto skúsenosť za sebou, lepšie vnikajú do kolektívu v materskej škole.
Šiesta rada…
Rodič by mal dieťaťu veľa o škôlke rozprávať, vzbudzovať v ňom zvedavosť a motivovať ho. Odporúčajú sa knižky o škôlke, opakovaná návšteva škôlky v čase hier na dvore vonku. Dieťa sa môže nenásilnou formou prísť na chvíľu v sprievode mamy opakovane pohrať. Tak postupne spozná prostredie a budúcu učiteľku.
Keď potom príde do škôlky naozaj, nebude v úplne novom prostredí a jeden z mnohých stresujúcich faktorov (neznámosť prostredia) nemusí tak intenzívne pôsobiť.
Siedma rada…
Rodič by mal na tomto významnom akte veľmi intenzívne spolupracovať s personálom škôlky, ale aj naopak personál by mal dobre počúvať rodiča. Na rodičovské schopnosti a intuíciu netreba zabúdať, nie nadarmo sa hovorí, rodič je najlepší odborník na svoje dieťa, pretože ho najlepšie pozná a múdry personál v škôlke rodičovi načúva.
Nájdenie optimálnej spolupráce, vzájomnej podpory môže veľmi významne napomôcť spoločnému cieľu, čo najhladkejšiemu začleneniu dieťaťa do kolektívu.
*Prebraté z: babetko.rodinka.sk
Autor: Mgr. Barbora Vodičková
